Po prečítaní nadpisu možno niekto očakáva, že sa dozvie ako to vlastne v tých Malackách lúčiac sa s extraligou bolo. Vyhodili hráčov , ktorý mohli ešte roky hrávať. Úprimne , nerozumiem k čomu to bolo. Na roky zdevastovali dorasteneckú hádzanú. Bezprecedentne ublížili hlavne podvyživeným ročníkom 2002 -2007. Práve preto sú dnes v Malackách dva mužské tímy. Nešlo by len o to dva tímy, ale dva výkonnostne rovnaké tímy. Jeden deklaruje pred verejnosťou, že chce postúpiť do extraligy a tvrdo trénuje a ten druhý prakticky so žiadnym tréningom tvrdí “ my si chceme len zahrať“. Je úplne jedno, ktoré Malacky k Vám prídu, lebo súpera v žiadnom prípade nečaká v 1.lige ľahký zápas. Celý rozpor vlastne bol len o tom, na akom výkonnostnom stupni sa má hádzaná v Malackách hrať. Zamestnaní hráči mali úplne inú predstavu ako vedenie. Preto sa hádzaná v Malackách rozdelila. Nerozdelila sa pekne, skoro sa dá povedať “brat sa od brata odvrátil“. A to skutočne nebolo treba.
Kto zapríčinil tento stav možno pochopil, že neurobil dobre a možno naopak je spokojný, lebo má teraz opäť chvíľku pokoj. Lenže človek pokoj vlastne nemá nikdy. Len na ten hrob dávame: “Odpočívaj v pokoji“. Život je neustále niečo nové a nepokojné, ktoré nás posúva ďalej. A tu vlastne rozprávanie o malackej hádzanej skončíme. Jeden múdry kolega povedal: „ Buďme radi, že aspoň to robia, iní nerobia nič.“ V Malackách si to nakoniec vyriešili na teraz snáď k spokojnosti oboch strán. Vyhnanci si našli svoj druhý domov a tí druhí majú zas to, čo tak dlho chceli.
Bude to až do stavu, keď nebodaj začnú mať oba subjekty rovnakú filozofiu a rovnaké ciele.
Ďalej si mesto Malacky môžete zameniť podľa situácie aj za to svoje.
Chceli by sme sa chvíľu pristaviť pri koncepčnosti práce v kluboch. Dlhodobé plány buď kluby majú odpovedajúce ich možnostiam, teda veľmi reálne, alebo sa riadia prianiami sponzorov, prípade ambíciami skupinky zanietencov, v horšom prípade prianiami zaslepených rodičov. V samotných kluboch veľakrát ciele jedného družstva úplne premelú družstvá iné. Kvôli záchrane seniorskej hádzanej pošliapeme tú mládežnícku. Víťaz prvej ligy nevie či bude hrať extraligu. To nie je len o tom zohnať peniaze na jeden rok. Ten kto nemá vybudovanú dobre fungujúcu mládežnícku zložku od prípravky po starší dorast, kto nemá tie peniaze a hráčov už dnes, by o extralige nemal ani uvažovať.
K práci klubom mali pomôcť aj regionálneh centrá hádzanej. Konštatujeme , že centrá nezhromažďujú talenty daného regiónu. Zväz do nich vkladá nemalé prostriedky a v terajšej podobe sú len akousi dotáciou pre štyri kluby mužskej a štyri ženskej zložky. Určite stúpla kvalita tréningového procesu v daných kluboch, ktorá sa premietla aj do reprezentácií. Otázkou je, či v našich podmienkach niečo takéto pod klubmi za týchto podmienok môže fungovať. Veď nebudem posielať svojich najlepších tam, kde mi ich môžu zobrať. A s kým budeme hrať potom my ? V súčasnej podobe je prínos regionálnych centier pre región zanedbateľný. Špičková hádzaná musí byť profesionálna. Centrami by mali byť len kluby, ktoré majú svoj tréningový proces prepojení s profesionálnym športom a so školským systémom. Minimálne na základnej škole musí byť väčšina hráčov takéhoto centra aj žiakmi športovej triedy. Ideálne ak je tomu tak aj na škole strednej. Ten kto to nemá, by regionálne centrum ani nemal dostať. Regionálne centrá by sa ma li neustále konfrontovať navzájom. Nielen na hádzanárskom poli, ale aj v kondičnom porovnaní. Nemáš hráčov na určitej úrovni, tak ideš z kola von. Načo máme platiť všetci priemernosť ? Kde však vezmeme tie talenty ?
Aby sme mali odkiaľ brať talenty musíme mať veľa klubov. A hlavne tých malých. Tie nám však chýbajú. Patrik Hruščák v podcaste SZH tvrdí že dva kluby na Košice je priveľa. Že nie je toľko detí na dva kluby. Na 250 000 obyvateľov by v Košiciach malo určite byť na kluby dva, ba aj tri. Ide hlavne o to, že len jeden extraligový. Možno také dva ako bol v minulosti JUNIOR pod taktovkou Tibora Szalaya. V Bratislave by mohli byť aj štyri mládežnícke. Prešov s jedným klubom je určite primálo. Kam idú tí odchovanci, ktorí sa nedostanú do nadnárodného Tatrana sro ? Alebo tí čo na extraligu nemajú ? Majú na výber opustiť Prešov alebo skončiť s hádzanou?
Vyznieva to zvláštne? Prečo ? Dnes je založenie klubu a vedenie malého klubu po formálnej stránke pomerne jednoduché. Nikto od toho malého klubu nič svetoborné neočakáva. Hráči si skutočne len prídu zašportovať. Nie je to o veľa náročnejšie ako krúžková činnosť. Skôr ako sa hádzaná nedostane do všetkých regiónov s klubmi malými aj veľkými, nepohneme sa v nej ďalej. Na ťahu je štát a športový zväz, ktorý musia vypracovať takú koncepciu, kde vznik a fungovanie malého klubu bude skutočne nenáročné. Či už z hľadiska dotácie, keď nie trénerov, ale hlavne súťaží. Najväčší problém je zrejme však inde. Kde majú tie malé kluby trénovať a hrať? Máme dostatok športových hál ? Športových hál je primálo a štát v tom zrejme ani v najbližších rokoch radikálne konať nebude. Pôjdeme cestou naspäť a vyženieme našich hráčov na vonkajšie športoviská ? Aspoň tie malé kluby a mládež? Môžeme to spraviť ? Môžeme hrať s mládežou nepretržite od apríla do októbra vonku ? Môžeme využiť pre hádzanú „Ficove“ multifunkčné ihriská, ktoré sú vraj všade ? K čomu je nám majstrovská pauza prakticky od júna do augusta ? Nie je lepšia dlhšia zimná pauza ? Je tu pandémia, takže deti nehrajú. Teraz je ideálny čas vyskúšať po jej skončení niečo nové, odvážne, mimo zaužívaných zvyklostí. Kedy keď nie teraz ? Chce to len okamžite si dať hlavy dokopy a prísť s racionálnymi návrhmi. Nie je možnosť aby krajské zväzy organizovali majstrovské turnaje vo finančnej réžii zväzu ? Na tieto a na mnohé iné otázky si musia kompetentný na SZH odpovedať a skutočne rýchlo konať aj v tejto oblasti. S rozvahou, múdro a zodpovedne.
Lebo chýb bolo veľa, ale robia ich všetci. Nehľadajme , kto tých chýb spravil viac. A určite tak ako v slovenskej hádzanej, tak aj
Autor je dlhoročný tréner
